Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje - Jednota a demontáž (7. veľkonočná nedeľa)
Keď Pán Ježiš vo svojej veľkňazskej
modlitbe prosil o jednotu svojich nasledovníkov, o jednotu Cirkvi,
vypočul ho Otec alebo nie? Bola nám jednota daná, alebo je to niečo, o čo
máme stále prosiť?
Je to
už 43 rokov, čo sa po jednom formačnom stretnutí sporadicky touto otázkou zaoberám.
Lebo vnímam, že sme oveľa viac vyzývaní modliť sa o jednotu, než sa usilovať „zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja" (Ef 4, 3).
Svätý Pavol hovorí tak, akoby nám jednota bola už daná. My sa máme zo všetkých síl
usilovať, aby sme ju neoslabovali, nenaštrbovali. A ak sa proti nej
previníme, tak ju máme obnovovať pokáním, modlitbou, zmierením, hľadaním
pravdy, znášaním utrpenia, ktoré naštrbená jednota v čistej duši spôsobuje.
V tomto
postoji ma utvrdzujú aj slová veľkých cirkevných učiteľov, ktoré v týchto
dňoch čítame v posvätnom čítaní Liturgie hodín. Svätý Cyril Alexandrijský,
svätý Augustín, svätý Lev Veľký (Liturgia hodín II., utorok, streda
a piatok 6. veľkonočného týždňa plus slávnosť Nanebovstúpenia Pána – tie
texty stoja za prečítanie!). Sme zjednotení krstom v Kristovi
(svätci hovoria doslova o telesnej jednote), našu jednotu upevňuje
prijímanie ostatných sviatostí, Duch Svätý z nás vytvára duchovnú jednotu. To sú
Božie diela, ktoré my nemôžeme zničiť. Ale môžeme ich účinnosť oslabiť – ak
nežijeme v pravde, ak mlčíme pri neprávosti, ak nám svetské zmýšľanie tak
zahlcuje dušu, že nemáme priestor zmýšľať nebesky...
Žijeme
v dobe, keď možno v celom svete prebieha demontáž istého poriadku,
ktorý obrovskou prácou aj Katolíckej cirkvi vznikal a rozvíjal sa
tisícročia (nájdi si niekde napríklad príbeh, ako vznikalo medzinárodné právo
najmä zásluhou rehole dominikánov; alebo na akých princípoch vznikala po Druhej
svetovej vojne, dnešná Európska únia)). Prišli mocní, ktorí neuznávajú
medzinárodné zmluvy, ktorí nerešpektujú právo, ktorí krivia svoje i cudzie
svedomie, ktorí nemajú problém obviňovať, keď sa iní držia zákona
a pravdy. Moc valcuje svet. A čo je našou úlohou v takej
situácii? Nemáme moc ani prostriedky, aby sme ako kresťania doterajší poriadok
nejako udržali pri živote, pomohli k jeho zveľadeniu. Možno to ani nie je
potrebné, veď naším cieľom je poriadok Božieho kráľovstva. Ale máme právo
a povinnosť kričať, keď sa deje bezprávie. Určite nás preto nebudú
chváliť, ale nemôžeme mlčať.
Práve
preto, aby sme mohli pomáhať udržiavať v tomto svete Boží pohľad na to, čo
sa deje, potrebujeme žiť jednotu. Zachovávať ju. Dnes (v piatok) napríklad sa
usilujem zachovávať jednotu s istým pokrsteným človekom. Lebo
v modlitbe dňa sa hovorí: „... keď náš Spasiteľ príde vo svojej sláve, zaodej rúchom blaženej
nesmrteľnosti všetkých, ktorých si znovuzrodil svätým krstom." Zo srdca mu to želám
a modlím sa za to. Hoci jeho slovník a spôsoby ma desia, nikdy
o ňom nebudem zmýšľať zle, lebo je to môj brat v Kristovi, ktorý robí
zlo, ale stále má šancu na večný život. Kiež by si prišiel vyprať rúcho...
Kiežby si prišiel nabrať zadarmo vody života... (pozri Zjv 22, 13. 17).
Lebo Pán aj jemu odplatí/odmení podľa jeho skutkov (v. 12).
„‚Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po
pravici Boha.‘ Strašne vykríkli, zapchávali si uši
a všetci sa naňho vrhli. Vyhnali ho za mesto a kameňovali" (Sk 7, 56 – 58).