„To sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia... Už nebudú hladovať ani žízniť, nebude na nich
dorážať ani slnko, ani iná horúčosť, lebo Baránok, čo je v strede pred
trónom, bude ich pásť a privedie ich k prameňom vôd života.
A Boh im zotrie z očí každú slzu" (Zjv 7, 13 – 14. 16 – 17).
Tento text je v týchto
dňoch mojej choroby, keď som sa v priebehu dvoch mesiacov už viackrát
ocitol v priamom ohrození života, veľmi dôležitý. Dáva mi neohraničenú
nádej... Boh na mňa nikdy nezabudne! Pripravuje mi miesto...
Ale o inom chcem písať. Ak
by nasledujúci text bol môj testament, tak by som každého prosil, aby sa učil
spievať, modliť, hovoriť, kričať Aleluja. Chváliť Pána, vyzývať k oslave
Pána, nákazlivo zvádzať k zvelebovaniu Božieho Baránka...
V Liturgii hodín sa
pri modlitbe dňa vo Veľkonočnom období používa jediná antifóna: Aleluja,
aleluja, aleluja. Niekedy túto modlitbu recitujem responzóriovo, to znamená
vsúvam trojité Aleluja do každej „medzery", ktorá je v žalmoch Liturgie
hodín. Znie to potom neraz zaskakujúco:
„... Rozlievali ich krv ako vodu vôkol Jeruzalemaa nemal ich kto pochovať" (Ž 79, 3). Aleluja, aleluja, aleluja.
„... Dopustil
si, že sa pre nás svária naši susedia a naši nepriatelia si z nás robia
posmech" (Ž
80, 7). Aleluja, aleluja, aleluja.
„... Bože môj, volám vo dne, a nečuješ;volám v noci, a nenachádzam pokoja" (Ž 22, 3). Aleluja, aleluja, aleluja.
„... Do prachu smrti ma odvádzaš" (v. 16c). Aleluja, aleluja,
aleluja.
Vnímate disonanciu medzi
slovami žalmov (a to je len pár príkladov) a požadovaným Aleluja? Akosi to
nesedí – súženie a Aleluja nejde dokopy. Dlho mi trvalo, kým som takú
modlitbu dokázal nielen vysloviť, ale aj prijať v srdci. Cirkev (a skrze
ňu sám Boh) nás v takejto modlitbe totiž učí, že nie je ľudská situácia,
kedy by sa z nášho srdca nemohlo vydrať možno chrapľavé Aleluja. Prečo?
Lebo BOH!