28. 04. 2022
Domov   >   Ostatné   >   Zamyslenia

Spoločná radosť (3. adventná nedeľa)

Spoločne kráčať (Syn odos)

Krstom sme vstúpili do krajiny žijúcich. Odvtedy môžeme naplno vnímať, že Boh je s nami, je našou spásou i záchranou. Boh nad nami plesá a jasá. Boh je náš pokoj. Takéto myšlienky môžeme nájsť v dnešných liturgických textoch. A možno pri ich čítaní objavíš ďalšie, ktoré sa osobitne prihovárajú tvojmu srdcu. Sú pravdivé.

Môžeme v nich nájsť aj jedno mimoriadne povolanie všetkých kresťanov – povolanie radovať sa. Mimoriadne preto, lebo ide o inú radosť, akú nám ponúkajú zmysly. Ide o radosť v Pánovi. Je to radosť, ktorá nezávisí na tom, ako sa cítime, či sa nám darí alebo nedarí, či nás chvália alebo prenasledujú, či sme v nemocnici alebo na pláži. Radosť v Pánovi vyplýva zo života s ním za každých okolností. A to je presne to, čo svet nemôže pochopiť. Taká radosť totiž prináša Boží pokoj, dáva nám schopnosť nebyť ustarostení. To neznamená, že sme ľahostajní k utrpeniu či bolesti – veď inde Pavol hovorí: „Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi" (Rim 12, 15). Čiže aj plač nám nesmie byť cudzí – ale nesmie nás ani obrať o radosť v Pánovi.

Ako sa taká radosť prejavuje? Predovšetkým už spomínaným pokojom, ktorý napĺňa srdce radujúceho sa človeka. Miernosťou – Pavol píše, že všetci ľudia ju majú na nás vidieť. A tiež modlitbou plnou vďaky – a to aj vtedy, keď prosíme.

Je však jedna vlastnosť radosti v Pánovi, ktorá je dnešných textoch tak trochu ukrytá – takáto radosť sa prežíva spolu s ľuďmi: v rodine, v spoločenstve, vo farnosti. Radovať sa v Pánovi sám je oxymoron (spojenie slov, ktoré sa navzájom vylučujú, napríklad guľatá kocka). Nemôžem sa radovať v Pánovi, ak sa o svoju radosť nepodelím, ak si ju nechávam pre seba.

Takáto radosť spoločenstva je ukrytá aj vo výzve proroka Sofoniáša: „Jasaj, dcéra sionská, plesaj, Izrael! Raduj sa a veseľ z plného srdca, dcéra jeruzalemská" (Sof 3, 14). Prorok tu slovom dcéra oslovuje celý národ, nie jednotlivca. A z čoho sa majú radovať? „Pán je s tebou!"

A všimni si, že keď sa Jána Krstiteľa ľudia pýtajú, čo majú robiť, upriamuje ich pozornosť na ľudí okolo nich: podeliť sa, byť spravodlivý, nikoho netrápiť a nekrivdiť... Nehovorí im, že majú viac chodiť do chrámu a viac sa modliť. To sú totiž samozrejmosti. Ale hovorí im, že nesmú byť individualisti, že majú robiť všetko pre to, aby ľudia okolo nich sa mali lepšie, aby mohli mať tiež radosť v Pánovi.

Keď kráčame cestou synody s Ježišom, je čas trochu si pospytovať svedomie, či sme nepresiakli zmýšľaním individualizmu. Napríklad vo vzťahu k svätej omši. „Ja a Ježiš" je síce krásna veta, ale ak neprejde do „my a Ježiš", tak sa stáva egoizmom. Nedovoľme to, ale namiesto toho „plesajme a jasajme, lebo s nami je Boh" (Iz 12, 6). Všimni si, že aj Izaiáš hovorí v množnom čísle...


Na stiahnutie

12. 12. 2021.doc



Návrat späť