Nečakané súvislosti (12. nedeľa v Cezročnom období)
Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje - Nečakané súvislosti (12. nedeľa v Cezročnom období)
Prišla mi na um otázka, čo asi
prežíval človek Ježiš, keď postupne cez Písmo a modlitbu objavoval, že to
on je Mesiáš, že to on je Syn človeka, ktorý bude zavrhnutý, zabitý a bude
prebodnutý pre hriechy iných... Ako sa s týmto poznaním Ježiš vyrovnával? Čo robil,
aby ho to nezvalcovalo, aby neušiel (možnosti aj vtedy na to boli, svet je
veľký), aby nerezignoval, aby sa nevzbúril?
Rovnako sa s tým museli
vyrovnávať aj Ježišovi učeníci. Videli v ňom vodcu, víťaza, vnímali jeho
moc... a zrazu im Ježiš hovorí, že to všetko sa z ľudského pohľadu
skončí katastrofou. Hej, spomenul akési zmŕtvychvstanie, ale kto si vtedy vedel
čo len predstaviť takú možnosť?
A s niečím podobným
sa musíme vyrovnávať aj my. Na jednej strane máme výhodu poznania Ježišovho
života, učenia Cirkvi o utrpení, ale stále, keď sa objaví kríž – najmä ak
príde nečakane a náhle –, potrebujeme aj my robiť rozhodnutie o jeho
prijatí či odmietnutí. Jeho náročnosť sa zvyšuje Ježišovými slovami, že pri ňom
ide o život (Lk 9, 24).
Možno nečakané odpovede na
všetky tieto otázky nám dáva žalm, ktorý dnes Cirkev vkladá do liturgie: „Bože,
... už od úsvitu sa viniem k tebe" (Ž 63, 2a). Zdanlivo akoby
s ostatnými textami dnešnej bohoslužby slova nesúvisel. No myslím si, že
keď Ježiš ako človek začal objavovať svoje poslanie Mesiáša a Vykupiteľa,
robil presne to, čo tento žalm hovorí – vinul sa k Bohu. Ako človek
spočiatku možno všetko nechápal, zlý ho pokúšal na odmietnutie či vzburu
(pokúšanie na púšti môže byť len akási evanjeliová vzorka všetkých pokušení),
ale Ježiš vedel, čo treba – vinúť sa k Bohu. Nielen od úsvitu ako ranného
svitania, ale od okamihu, keď sa začal zápas. Vo dne, v noci. A práve
toto vytrvalé vinutie sa k Bohu, túžba byť s ním, ktorá bola väčšia
ako túžba vyprahnutej zeme po vode, práve toto úsilie Ježišovi umožnilo víťazne
zavŕšiť dielo našej záchrany.
Museli si tým prejsť aj
apoštoli. Videli Ježiša, ako sa vinie k Bohu, a usilovali sa
napodobňovať ho. Aj Boh si ich privinul a vylial na nich svojho Ducha.
Cirkev našich dní je výsledkom ich viery, že Božia milosť je lepšia než život,
ich velebenia, ich chvály Boha jasavými perami. Dúfam, že Cirkev zajtrajška
bude postavená tiež na nás, ktorí prahneme po Bohu, dušou i telom...
Aj naše prijatie kríža nech je
postavené na dnešnom žalme. Hneď od úsvitu, keď sa objaví čo len zárodok
utrpenia. Nedám ani milimeter prázdnemu uvažovaniu, špekulovaniu, ale hneď sa
priviniem k Bohu, aby som mal život, aby som ho nestratil márnym a prázdnym
zmýšľaním (ako mám k tomu blízko a ako s tým celé roky
bojujem...).
A vieš, čo je na tom
skvelé? Ak to urobíš, Boh sa ťa ujme svojou pravicou (Ž 63, 9). Treba
niečo viac?
Priviň sa k Ježišovi –
Bohu – na kríži. Nikdy ťa ne(o)pustí.