Nasleduj Krista! Ježiš sa zjavuje ako Sluha (Krst Pána)
Dnešný
sviatok je rozšírením, pokračovaním slávnosti Zjavenia Pána. Kedysi bol jeho
súčasťou, po 2. vatikánskom koncile sa stal samostatným. Akoby sa tým chcel
zvýrazniť jeden z rozmerov Kristovho zjavenia – stal sa nám podobným až
tak, že prijal krst, akoby bol hriešnik. No nikdy ním nebol. Ale chcel nám
ukázať, ako veľmi sa s nami zjednocuje.
Ján Krstiteľ to videl a vedel, preto sa zdráhal
Ježiša pokrstiť. No ten nalieha: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je
spravodlivé" (Mt
3, 15). Ježiš bol úplne jeden z nás. Okrem hriechu. No navonok vyzeral ako
hriešnik. Veď napokon aj zomrel smrťou zločincov...
Stretol som sa s tým, že
tento sviatok by sa mohol nazývať aj sviatok Krista – Sluhu. Tak ho nazýva aj
Boh ústami proroka: „Hľa,
môj služobník" (Iz
42, 1). Ježiš dáva najavo, že prišiel slúžiť – ani nie tak Otcovi, ale nám,
svojim bratom, zotročených hriechom. Prišiel nás oslobodiť, ukázať cestu
záchrany. A aby sme sa tej cesty nebáli, išiel po nej prvý, hoci nijakú
záchranu nepotreboval.
Boh o Kristovi hovorí:
„Priviniem si ho" (Iz 42, 1). A v Kristovi to isté robí aj
s nami. Privinul si nás vo chvíli nášho krstu, vo chvíli, keď sme prijali
Ježiša ako svojho Pána, Záchrancu, keď sme mu podriadili svoj život.
A toto túžim dnes prežívať – vnímať, ako si ma Boh privíňa k sebe
a pevne drží v náručí. Nie preto, že som si to nejako zaslúžil, ale
preto, lebo som Ježišovým bratom, Otcovým dieťaťom, plný Božieho Ducha.
Čo od tohto privinutia
očakávam? Že ma nepohltí temnota, že ma nezlomí svet okolo mňa. Že moje oči
ostanú upriamené na toho, ktorý za mňa položil život, ktorého Otec vzkriesil
z mŕtvych a ktorý sa za mňa v nebi prihovára. Chcem ísť
Ježišovou cestou. S ním. Zvládnem to? Iste, ak nerezignujem. Ak ho budem
nasledovať deň čo deň, krok za krokom. Ak sa nenechám znechutiť, odvábiť...