05. 11. 2013

Zriadenie novej Farnosti Sverepec - 6. 7. 2012

Homília biskupa Tomáša Galisa

V dnešnom evanjeliovom úryvku (Mt 9,9-13) sa nám predkladá problém, ktorý stále existuje v Cirkvi. Tí, ktorí si myslia, že sú spravodliví, zdráhajú sa prijímať hriešnikov. A keď ich už prijímajú, robia to s ťažkosťami a stanovujú podmienky, že sa hriešnici musia najskôr obrátiť a snažiť sa byť dobrými. Ale Ježiš prijíma tých, ktorí sa ešte neobrátili. Neodpúšťa hriešnikovi, pretože sa obracia, ale najskôr mu odpustí, aby sa potom mohol obrátiť. Ak takzvaný spravodlivý človek vylúči z hostiny hriešnika, hrozí mu nebezpečenstvo, že vylučuje samého Pána, ktorý stoluje s hriešnikmi. Ešte z hodín náboženstva si pamätáme, že Cirkev ako spoločenstvo netvoria spravodliví, ale hriešnici, ktorým bolo odpustené, a ktorí stále potrebujú prijímať a dávať odpustenie. Kresťania nežijú z vlastnej spravodlivosti, ale z Pánovej milosti, keď boli Pánom omilostení, užívajú túto milosť vo vzájomných vzťahoch. Mierou Božej milosti nie je naša dobrota, ale naša hriešnosť. Ježiš volá všetkých a stoluje nielen s obrátenými hriešnikmi, ako je Matúš apoštol a evanjelista, ale aj s ostatnými. Matúš nebol povolaný preto, že bol obrátený, ale obrátil sa preto, že bol povolaný. Ježiš je naším lekárom vo svojom postoji, keď je s nami hriešnikmi; jeho blízkosť je liekom. "Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov." (Mt 9, 13) - to je tá eu-angelion, radostná zvesť, ktorá sa ohlasuje po celom svete, že Boh je s nami, má nás rád a počíta s nami, dôveruje nám práve preto, že sme hriešnici.

Radosť z Kristovej prítomnosti a apoštolského poslania skrze Cirkev môžete prežívať aj vy, milí veriaci, pri zriadení novej farnosti Sverepec, ktorá územno-právne sa nachádza v považskobystrickom dekanáte.

Samozrejme, že je to aj historická udalosť, ktorá sa zaznamená do kroník farností aj obcí, jednak vo Visolajoch, ale už aj do samotnej „Historiae domus" novozriadenej farnosti a obce Sverepec.
Samostatná farnosť je pre všetkých ľudí tým najlepším priestorom, v ktorom sa môže rozvíjať ich ľudský a kresťanský život. Táto skutočnosť je zadefinovaná aj v Kódexe kanonického práva, že farnosť je určité územné spoločenstvo veriacich, natrvalo ustanovené v partikulárnej cirkvi, o ktoré je - pod autoritou diecézneho biskupa - zverená pastoračná starostlivosť farárovi ako jeho vlastnému pastierovi.

Farnosť je prvým a nenahraditeľným miestom tejto premeny, kde sa kresťan stáva učeníkom. Preto kňazi sú pozývaní žiť uprostred bratov a sestier. Nežijú osamotení, ale spolu s laickými bratmi a sestrami nesú zodpovednosť za budovanie farského spoločenstva. Je úlohou nás kňazov, aby sme laickým veriacim pomáhali nájsť ich miesto v službe pre spoločenstvo farnosti. V našich mestách a na vidieku popri veriacich žijú aj neveriaci. Keďže farnosť nie je iba miestom pastorácie, ale aj evanjelizácie, naše aktivity smerujú aj k tým, ktorí sú vzdialení od viery i od života cirkevného spoločenstva. Nech vaša farnosť je miestom hľadania pravdy - pravdy evanjelia. Skutky apoštolov nám ukazujú, že apoštolská činnosť nie je priateľské "potľapkávanie sa po pleci", že všetko je v poriadku, ale je neustále hľadanie pravdy a hľadenie na pravdu, ktorým je Evanjelium, a ktorému majú byť podriadené aj naše osobné ambície. To je kľúč pre všetky naše postupy.
Pápež Benedikt XVI. vo svojej knihe Apoštoli a prví učeníci Ježiša Krista objasňuje, že ani svätí „nespadli z neba." Sú to ľudia ako my, aj so zložitými životnými problémami. Svätosť nespočíva v tom, že sa nikdy neschybí či nezhreší. Svätosť rastie v schopnosti obrátiť sa, odpúšťať, ľutovať svoje previnenia a nevyhovárať sa, svätosť spočíva nie v perfekcionizme, ale v ochote začať znova s Božou pomocou.

Za starcom v púšti prišiel mladík a prosil ho, aby mu poradil. Starec plietol košíky a rohože pri neďalekom prameni. „Hovor, budem ťa počúvať." Mladík sa zadivil: „Tu?" „Áno, košíky a rohože nemajú uši, neboj sa, len hovor." Mladík začal: „Otče, chcel by som dobre žiť." Starec mu odpovedal: „To je krásne rozhodnutie pre mladého človeka." Mladík sa chvíľu odmlčal a tlmeným hlasom pokračoval: „Otče, padol som a bol to veľký pád." „Nuž teda vstaň a zmeň sa." „Vstal som, ale znova som upadol!" Starec pokojne odpovedá: „Nanovo vstaň." Mladík smutne priznáva: „Ale ja som to už mnoho ráz zopakoval, dokedy mám ešte vstávať?" Starec prestal pracovať, položil ruku na mladíkovo plece a vravel: „Syn môj, dovtedy, pokiaľ ti Pán dá možnosť žiť. Padnúť je ľudské, zostať v hriechu je diabolské, ale vstať je božské. Boh ti káže vstať a dá ti k tomu silu a svoju milosť!" Drahí moji, pravidelne sa modlievajte za svoju novú farnosť. Nebojte sa aj ostatných povzbudzovať, aby sa modlili za farnosť, za svojho kňaza, za diecézu a jej biskupa a aby ste sami spoznávali svoje miesto v službe tejto partikulárnej Cirkvi. Majme stále srdce ochotné a otvorené a uvažujme o udalostiach, ktoré prežívame, veď v nich a cez ne sa aj nám prihovára Boh, ktorý nás miluje.



Návrat späť