05. 11. 2013

Vianoce 2010 – cez deň

Milovaní!

Vítam vás všetkých v tento radostný deň Ježišovho narodenia. Zo skúseností vieme, že narodenie dieťaťa je vždy radostnou udalosťou pre každé rodinné spoločenstvo. Nieto civilizácie na tejto zemi, ktorá by príchod nového človeka, akým je v rodine narodenie dieťaťa, nespájala s radosťou, nádejou a perspektívou lepšej budúcnosti. Nový život, aj keď veľmi krehký a odkázaný na materinskú náruč, ktorá ho nežne a s pevnou istotou chráni, je novou silou a nádejou do zajtrajška. Preto je Betlehem, ako symbol Vianoc, s novonarodeným dieťatkom, blízky každému človekovi, či mladému, či starému, veriacemu či neveriacemu, bohatému rovnako ako chudobnému, či človekovi tejto modernej doby, alebo svätému Františkovi z Assisi, ktorý s ostatnými prežívajúc sviatok Kristovho narodenia sa modlili pred prvým, symbolickým, živým betlehemom. Buďme nositeľmi nádeje skrze živú vieru, že Kristus sa môže narodiť v každom čase a v každom ľudskom srdci.

Svätý Bernard vo svojich spisoch hovorí o trojakom Pánovom príchode. Kristov prvý príchod všetci poznáme. Čakali ho praotcovia a otcovia, predpovedali ho proroci a hľadali ho mudrci. Je viditeľný a pre mnohých prijateľný, lebo prišiel slabý v ľudskom tele, ako bezbranné dieťa, neschopné ublížiť niekomu. Svetu imponuje Boh, ktorý je neškodný a menší od človeka. Práve naopak, svet sa teší z jeho prvého príchodu a mnohým dokonca slúži pre ich zištné ciele až do dnes. Druhý príchod bude tiež viditeľný, a pri ňom „každé telo uvidí spásu nášho Boha" a „uvidia koho prebodli". Bude to príchod v sláve a moci. Ale tretí Kristov príchod je prostredný medzi nimi. Pri ňom ho uvidia len vyvolení vo svojom vnútri a je ako cesta, po ktorej sa dá prejsť od prvého k poslednému. Pri prvom bol Kristus naším vykúpením, pri poslednom sa zjaví ako náš život. V tom prostrednom je však náš pokoj a naša potecha. Je to príchod tajomný a pre človeka najdôležitejší. Pri tomto príchode prichádza vo svojom Slove. Bez tohto Slova je prvý príchod, ktorý nám pripomína zbožná tradícia, len vzdialenou minulosťou. Ten posledný, ktorý nám zahmlieva naša, všetko spochybňujúca prítomnosť, zasa len vzdialenou, neistou budúcnosťou. Pre nás kresťanov, ktorí sme uverili Pánovmu Slovu, musia zostať aj tohtoročné sviatky Kristovho narodenia Božím Slovom. Ako sa to stane? Ak sa sami umiestnime do udalosti Kristovho narodenia. Ako? Uznajme, že napriek všetkým našim snaženiam o čo najkrajšie prežitý čas, nemáme Kristovi čo ponúknuť. A tak, ako vtedy v Betleheme, aj v nás ho bude čakať iba maštaľ nášho egoizmu, pýchy, hriechu a strachu zo smrti, ktorý pramení z našej nenaplnenej lásky, sklamania vo vzájomných vzťahoch, či obáv z budúcnosti.

Možno, že podobne ako tento svet, nebudeme chcieť zabudnúť na vyzdobený stromček, slávnostne prestretý stôl, zoznam hostí a darčeky pre nich. Je to nádherná tradícia, hodná zachovania, ale nie toto je dôležité. Práve naopak. Toto nám často berie „pokoj a potechu" a vnáša napätie a sklamania. Veď to dobre poznáme...

Ak však v tento deň bude pre nás betlehemská udalosť Božím Slovom, v ktorom sa s pokorou umiestnime a spoznáme, že potrebujeme záchranu, môžeme počuť zvesť z neba: „Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus, Pán" (Lk 2, 10-11).

Vtedy sa Kristus znova narodí v nás. Nebude sa zdráhať vstúpiť do našej jaskyne. Do našej úbohosti. V tej chvíli sa stane pre nás novou nádejou, plnou potechy a pokoja. Príde, nie ako dieťatko na maznanie, ako prechodná zábavka a hračka pre dospelých, ako marketingový slogan, ale ako mocný bojovník, ktorý zničí našu úbohosť a smrť, v ktorej sa nachádzame. On jediný sa nepohoršil na kríži, ktorý mu pripravil tento svet. On jediný sa nepohorší na mne, ako na hriešnikovi. On prijal kríž plný dôvery v Otcovu lásku. Tak sa Kristus pre nás stane cestou, ktorá spojí v našom živote jeho prvý príchod s tým posledným a dá nám odvahu, pokoj a potechu po tejto ceste kráčať.

„Vstaň, človek, pre Teba sa Boh stal človekom" - povzbudzuje nás svätý Augustín.
V jedno ráno prebúdzal dedinku pri zámku krik zámockého hlásnika: „Náš láskavý pán pozýva všetkých svojich poddaných na hostinu pri príležitosti jeho narodenín. Každý dostane malé prekvapenie. Prosí však všetkých o jednu láskavosť: Prosí o trošku vody..., každý, kto sa zúčastní na slávnosti, nech prinesie trošku vody na naplnenie zámockej studne, ktorá je prázdna..."

Medzi ľuďmi bolo počuť rôzne hlasy: „Eh! Je to obyčajný tyran! Má dosť sluhov, ktorí mu môžu naplniť studňu... Ja prinesiem pohár vody a to mu bude stačiť!"
Iní vraveli: „Ale nie! Je vždy taký dobrý a štedrý! Ja prinesiem veľký sud! Ja za jeden náprstok! Ja za veľkú nádobu!"

Vo sviatočné ráno na zámok vystupoval zvláštny sprievod. Niektorí tlačili pred sebou veľké sudy alebo spoločne niesli obrovské nádoby plné vody. Iní, predbiehajúc svojich spoločníkov na ceste, niesli malé poháriky ledabolo naplnené vodou. Procesia vstúpila do zámockého nádvoria. Každý vylial obsah svojej nádoby do veľkej studne. Svoju nádobu s označením odovzdal zámockému sluhovi a s radosťou vstúpil do slávnostnej siene. Jedlá a nápoje, tance a piesne sa striedali až do neskorého večera, kedy pán krajiny milými slovami všetkým poďakoval a vrátil sa do svojich komnát.

„A sľúbené prekvapenie?" začali šomrať niektorí plní sklamania. Iní však prejavovali radosť a spokojnosť slovami: „Náš pán nám dnes daroval najveľkolepejšiu slávnosť zo všetkých doterajších!"

Každý si pri východe zo zámku zobral svoju vlastnú nádobu. Zrazu sa začali ozývať výkriky, ktoré sa rýchlo stupňovali. Výkriky radosti, ale i hnevu...
Nádoby boli totiž naplnené až po samý vrch zlatými mincami!
„Ach! Keby som bol priniesol viac vody..."
V období Vianoc máme veľa príležitostí prejaviť pozornú a obetavú lásku voči svojim najbližším v rodine, voči spolupracovníkom, voči spolubývajúcim, voči susedom... Majme to na mysli a buďme pre našich blížnych radostným darom a požehnaním.



Návrat späť