05. 11. 2013

Príhovor žilinského biskupa na sviatok Najsvätejšej Trojice 30.05.2010

Milovaní bratia a sestry, vitajte na dnešnej slávnostnej bohoslužbe v našom katedrálnom chráme zasvätenom tajomstvu Najsvätejšej Trojice. Pozdravujem vás, ktorí ste prítomní v našej katedrále, ale aj všetkých bratov a sestry, ktorí nás môžu sledovať v priamom prenose STV2.

Spomenul som, že náš farský a katedrálny kostol na žilinských schodoch je chrámom Najsvätejšej Trojice. Čo vieme o Najsvätejšej Trojici? Vybavujú sa nám vedomostí z hodín náboženstva, že Boh je jeden v troch osobách, ako Otec, Syn a Duch Svätý a ktorým spoločne hovoríme: Najsvätejšia Trojica. Katechizmus Katolíckej cirkvi (261) nás učí: „Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je ústredné tajomstvo viery a kresťanského života. Iba Boh nám ho môže dať poznať tak, že sa nám zjavuje ako Otec, Syn a Duch Svätý". Čo je tajomstvo? Skutočnosť, pravda alebo poznanie, ktoré je známe len úzkemu okruhu ľudí, alebo malej skupinke, alebo iba dvom, ba možno najprv len jednému. Tajomstvom pre nás veriacich je i náboženská pravda: Je jeden Boh, ale v troch osobách: Otec, Syn a Duch Svätý. Je úžasné vedieť, že náš Boh nie je nejaký samotár, ale je Rodinou, pluralitou osôb zjednotených láskou, je spoločenstvom lásky.

Aj dnešnú svätú omšu sme začali znakom kríža na sebe a slovami: v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Rovnako ju zakončíme požehnaním tiež v mene Otca i Syna i Sucha Svätého. Všetko, čo počas tejto svätej omše budeme hovoriť alebo konať, bude dialógom medzi nami a Otcom, ktorý sa uskutoční skrze Ježiša Krista, vo svetle a podpore Ducha Svätého. Pri vyznaní viery sa naše spoločenstvo zjednotí s celou súčasnou Cirkvou, ale aj s nespočítateľným zástupom oslávenej Cirkvi, tých ktorí v minulosti - podobne ako my dnes - vyznávali vieru v jediného Boha, Otca všemohúceho, v jedného Pána Ježiša Krista a v Ducha Svätého.

Dnešné evanjelium začínalo slovami: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy..." (Jn 16, 12-13). Už dvetisíc rokov nás Duch uvádza do plnej pravdy, čím potvrdzuje pravdivosť Ježišových slov. Chce povedať, že nie každý bude všetko vedieť, ale že na živote, ktorý nám dáva Otec, môže mať účasť každý jeden z nás. Ježiš je pravda, on nám zjavil naplno Boha Otca a jeho lásku k nám ľuďom. Alebo ešte inak, on sám je to Zjavenie, zosobnenie tejto Otcovej lásky vo svete. Duch Svätý je volaný „Duch pravdy" preto, pretože umožňuje chápať toto Ježišovo zjavenie, zvnútorňuje ho, umožňuje ho žiť. Privádza Ježišových učeníkov všetkých čias k tomu, aby vstúpili a ponorili sa do tohto Zjavenia a takým spôsobom ich ťahá do srdca Boha, k jeho intímnemu životu, ktorým je spoločenstvo lásky a teda spoločenstvo Trojice.

Osobne som bol vždy povzbudený, keď som pripravoval deti k prvému svätému prijímaniu a oni verejne obnovovali svoju vieru a radostne odpovedali to tajomné slovo verím. Aj teraz, keď vysluhujem sviatosť birmovania dospievajúcim alebo dospelým kresťanom, a vyzvem ich, aby vyznali vieru, je to pre mňa silný okamih posilnenia viery. Viem, že mnohému z toho čo vyznávajú ako vieru, nerozumejú a celkom nechápu. A predsa ten dialóg vždy ukončujem slovami: „Toto je viera naša, toto je viera Cirkvi, túto vieru vyznávame a ona je našou slávou v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi." Všetci na to odpovedáme: „Amen." Na viac sa nezmôžeme, ale toľko stačí. Čo nedokážeme viacej prebádať, s úctou prijímajme.

Kňazi robia prípravu dospelých na prijatie sviatostí a vedia ako im to dá niekedy zabrať. Viem si preto živo predstaviť aké mal ťažkosti kňaz, keď prišiel za ním spisovateľ a diplomat Graham Green a  povedal mu: „Otče, bol som ateista, ale teraz chcem byť veriacim katolíkom. Pripravte a poučte ma!" Poučovať vo viere tak vzdelaného a múdreho pána, nebola ľahká úloha. Kňaz sa pripravoval a pri katechézach potil, keď mu chcel znázorniť tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Vtedy mu spisovateľ povedal: „Otče, netrápte sa. Ja by som predsa nemohol veriť v Boha, ktorého by som plne pochopil a ktorého tajomstvo by sa vmestilo do môjho mozgu. To by som ja veriť nemohol!"

Boha človek svojimi schopnosťami nikdy úplne nepochopí. Vieme, máme poznanie, že Pán Boh je. A čo ďalej? V jednom barokovom kostole som videl nádhernú fresku svätého Augustína ako drží jednu ruku na knihe a očami pozerá do neba. Premýšľa a Božej podstate, aký je vnútorný život Boha. Ale zhora, z neba padajú ostré oslnivé lúče, ktoré mu zaslepujú oči. A tak si druhou rukou pricláňa oči. Pochopil, že vypovedať neprebádateľné a nevysvetliteľné vnútro Božie presahuje ľudskú schopnosť.

Svätý Otec Benedikt XVI. v rozhovore s novinárom Petrom Seewaldom povedal: „Boh je celkom iný a nemôžeme sa ho zmocniť. Zisťujeme, že nielen pre bežných ľudí, ale aj pre tých najmúdrejších je tajomstvo Najsvätejšej Trojice napokon neriešiteľné; že Boh je naozaj len jeden, a predsa existuje v troch osobách, v trojitom vzťahu lásky. Dôležité je, že kresťanská viera tvrdí oboje: Boh je jeden a je najvyššia jednota. Avšak táto najvyššia jednota už nie je jednotou nedeliteľného, ale jednota, ktorá vzniká dialógom lásky. Boh, ktorý je jeden, je zároveň vzťahom v sebe samom, a preto aj môže vytvárať vzťah. Kresťanská existencia je predovšetkým vzťahom lásky s Otcom, Synom a Duchom Svätým. Nemôže sa však vyčerpať iba v individuálnom dialógu s tromi Božskými osobami. Ale je veľmi dôležité, aby sme tento vzťah s Najsvätejšou Trojicou preniesli do našich spoločenských vzťahov. Ježiš prišiel na túto zem, aby na nej zakorenil civilizáciu lásky a teda civilizáciu, alebo kultúru Trojice. Prišiel, aby nás naučil umeniu milovať, ktoré je špecifické pre Božiu rodinu. Svätý Augustín hovorí: „Ak vidíš lásku, vidíš Trojicu".

Všetci máme v sebe akúsi vnútornú nostalgiu za Božou Rodinou, za Najsvätejšou Trojicou, z ktorej pochádzame a ku ktorej sme volaní sa vrátiť. Ak zakusujeme lásku nejakej osoby, alebo spoločenstva, stretávame sa - a skoro sa akoby dotýkame rukou -, aj keď spôsobom nie celkom uvedomelým, Trojice, ktorá sa nám predstavuje a daruje. Stretnutie sa s viditeľnými prejavmi Božej lásky môže v nás vyvolať pocit radosti, rodiacej sa zo skúsenosti, že sme milovaní. No také stretnutie sa obracia aj na našu vôľu a náš rozum. Uznanie živého Boha je cestou k láske a súhlas našej vôle s jeho vôľou spája náš rozum, vôľu a city do všetko zahrnujúceho aktu lásky. To je však proces, ktorý neustále prebieha: láska nikdy nie je ukončená ani úplná. V priebehu života sa premieňa, dozrieva, a práve preto zostáva verná sama sebe.

Veľký misionár ďalekého Východu svätý František Xaverský sa stretol s budhistickým mníchom. Pozdravili sa a rozprávali. Mních Františka poúčal, presviedčal a napokon mu prezradil tajomstvo svojho učenia so slovami: Toto je tajomstvo, o ktorom nesmieš inému hovoriť, ale máš podľa neho žiť. Potom zasa svätý František poúčal mnícha a povedal mu naše Tajomstvo o jednom Boh v troch osobách a s úsmevným dôrazom dodal: Toto je tajomstvo a môžeš o ňom všetkým hovoriť a podľa neho aj žiť.

Našou úlohou je teda nielen hovoriť o tomto našom tajomstve druhým, ale snažiť sa, teda chcieť podľa neho aj žiť, to znamená ohlasovať Krista, ktorý je priateľom človeka, ktorý sa v Ježišovi stal blížnym každému. Odovzdávanie viery je neodmysliteľnou súčasťou integrálnej formácie osoby. Ako učí Druhý vatikánsky koncil, "Kto nasleduje Ježiša, dokonalého človeka, i on sa stáva viac človekom" (Gaudium et spes, 41). Najsvätejšia Trojica je úžasné tajomstvo. Žiť v nej a ona v nás, to mení hodnotu každého okamihu života. A pritom je to také jednoduché: uvedomovať si, že keď sa prežehnávame pred modlitbou, pred prácou či pred spánkom, všetko robíme ako Boží vyslanci, že to s nami a v nás robí sám Boh, Otec i Syn i Duch Svätý. Amen.



Návrat späť