05. 11. 2013

Konsekrácia oltára a obnoveného Farského kostola sv. Kataríny v Rosina - 7. 7. 2012

Homília biskupa Tomáša Galisa

Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC 751;1179-1199) nás učí, že keď sa neobmedzuje uplatňovanie náboženskej slobody, kresťania stavajú budovy určené na Boží kult. Spoločenstvo veriacich - ako zhromaždenie tých, ktorých Božie slovo zvoláva, aby utvorili Boží ľud - vo svojom pozemskom stave potrebuje miesta, kde by sa mohlo zhromažďovať: sú nimi predovšetkým naše viditeľné kostoly, sväté miesta, do ktorých sa uberáme ako pútnici. Viditeľné kostoly nie sú obyčajnými miestami zhromaždenia, ale naznačujú a ukazujú Cirkev žijúcu na tom mieste, ktorá je prebývaním Boha s ľuďmi zmierenými a zjednotenými v Kristovi.

Túto výnimočnosť „prebývania Boha s ľuďmi zmierenými a zjednotenými v Kristovi" potvrdzujú aj čítania dnešnej slávnosti. V prvom čítaní z Nehemiášovej knihy sme počuli, že pre Izraelitov po návrate z babylonského zajatia začína obnova aj duchovného života cez výstavbu chrámu a rozchod s pohanským spôsobom života. Znalec Zákona Ezdráš zvolal ľud, aby pri posvätnom zhromaždení obnovil zmluvu s Bohom, ktorá sa uskutočňuje ohlasovaním Božieho práva. Zákon nie je len zdrojom poučenia, ale aj zdrojom radosti, modlitieb a vzdávania vďaky. To všetko bolo povedané a uskutočnené vo veľmi ťažkej hospodárskej situácii vyvoleného národa. Ľud stojí a počúva. Hlasným Amen sa priznáva k Pánovi, svojmu Bohu. Koľko spoločných čŕt tu nachádzame pre naše povzbudenie, aby sme v tejto dobe a na tomto sídlisku žili podľa Pánových prisľúbení a priznávali sa k nemu kresťanským spôsobom života.

Apoštol Pavol nám pripomína, aby sme nezabúdali, že my sme Boží chrám. Máme budovať svoju duchovnú stavbu na základe, ktorý je už položený a ním je Ježiš Kristus. Len na Ňom budovaná stavba vydrží. Ja som si vás pripravil ako svoj ľud, ja som si pripravil uprostred vás svoj príbytok a nielen tento rukou zhotovený... Chcem prebývať uprostred vás, lebo som Boh s vami, lebo mojim potešením je bývať medzi vami.

V Evanjeliu (Jn 2,13-22) nám sv. Ján zaznamenal nezvyčajnú udalosť vyčistenia chrámu. Máme dojem, akoby si Ježiš čistil priestor pre svoje slovo. Najskôr chcel vyčistiť chrám od kupčenia, ziskuchtivosti a lakomstva. Skôr mu prekážala vnútorná ziskuchtivosť človeka, ktorý ešte aj samotný dom Boží zneužíva pre svoje obchody. Ježiš chce od jarmočného ruchu očistiť našu modlitbu, nášho ducha a našu lásku od nečistého kupčenia s tým, čo je sväté.

Chrám - kostol, dom modlitby - je miestom, kde sa túžime stretnúť s Kristom. Nie sú to len bežné schôdzky, kluby, posedenia, dohodnuté stretnutia. Stretávania v chráme sú našou odpoveďou na pozvanie, aby sme sa znovu a znovu učili konať skutky lásky a milosrdenstva. Kostol má byť priestorom pozývajúcim na sústredenie, ale aj liturgické slávenia farského spoločenstva, rovnako aj na tichú osobnú modlitbu jednotlivých veriacich, má byť vkusne udržiavaný, lebo je miestom modlitby a posvätných obradov. Preto je požehnaný nielen svätenou vodou, ale aj pomazaný krizmou - čo navždy budú symbolizovať konsekračné kríže umiestnené v priestore chrámu. Keď je nadšenie, murované chrámy sa vybudujú za niekoľko rokov, ale tie duchovné chrámy, ktorými sme my sami, sa budujú celé desaťročia. Každý z nás bol podobne požehnaný a posvätený (krst. birmovanie). Zanechám tu doklad - ¬dekrét - pamätný list: Tu prebýva Ježiš Kristus. Mať ho stále, chcieť žiť s Ním. Je to aj azylové miesto, kde nájde útočište každý človek.

Oltár - najdôležitejšie miesto v chráme, nachádza sa v „posvätenom priestore" - prináša sa na ňom, presnejšie sprítomňuje sa na ňom Kristova obeta nekrvavým spôsobom a my sa zhromažďujeme okolo neho. Od dnešného dňa bude vždy prekrytý plachtou - obrusom, aby nás pozýval k stolovaniu. Dáva nám na vedomie, že Pán na nás čaká a teší sa, že prichádzame k nemu.

Svätostánok - kde bude „svietiť „červené svetielko"- živý Kristus je prítomný uprostred svojho ľudu. Samovoľné gesto, úkon - pokľaknutie - úkon živej viery v prítomnosť Krista ukrižovaného a zmŕtvychvstalého. Pokľaknutie je vyznaním, že som povolaný mať účasť na smrti, ale aj na životodarnej sile zmŕtvychvstania tým, že vstávam zo zeme.

Sväteničky pri vchode do kostola nám pripomínajú, že toto je sväté miesto. Tu si nás Pán zvoláva a zhromažďuje, lebo „sme jeho ľud a jemu patríme". Preto sa symbolicky očisťujeme, (mohamedáni sa vyzúvajú), niekedy sv. omša začína pokropením ľudu.

Kostol má aj titul, komu je zasvätený. Váš farský kostol je zasvätený svätej Kataríne Alexandrijskej, panne a mučenici, ktorej úcta bola v minulosti hojne rozšírená aj v našej krajine. Už jej meno - podľa Grékov, ktorí ju nazývali „Aei katharíne" - čo znamená „stále čistá", je aj v dnešnej dobe provokujúce. Táto vznešená egyptská, alexandrijská deva, vynikala čistotou, krásou, vzdelanosťou a apoštolskou horlivosťou. Dokázala pohrdnúť ponukou samého cisára Maximiána, lebo pochopila v Duchu Svätom „čistotu pre Božie kráľovstvo". Cisár žasol nad jej dôvodmi, smelosťou a fascinovaný jej osobnosťou jej ponúkol miesto po svojom boku, keď zaprie svoju vieru. Aby ju odradil a ponížil, pozval ju na zasadanie najväčších filozofov krajiny. Múdra Katarína umlčala všetkých učencov, lebo bola zbehlá a vzdelaná nielen vo vedách tohto sveta, ale poznala aj náuku svojho Boha - Sväté písmo! Svoju veľkú lásku - Krista vedela brániť srdcom i rozumom. Cisár sa rozzúril nad fiaskom svojich učencov a svätú pannu odsúdil na krutú smrť. Mala byť lámaná na kolese s ostrými hrotmi, ale koleso sa rozsypalo. Nakoniec bola sťatá mečom. Jej ostatky sa uchovávajú v kláštore, ktorý nosí jej meno, na hore Sinaj.

Od dnešného dňa sme už aj my všetci pozvaní: Poďte, požehnaní môjho Otca, aby ste boli aj vy požehnaním pre ľudí dneška, lebo Cirkev to je zástup požehnaných, ktorí rozdávajú požehnanie celému svetu a kráčajú k poslednému pozvaniu, aby sme zaujali kráľovstvo pripravené od stvorenia sveta.

Blahoslavený pápež Ján XXIII. často povzbudzoval rodičov: Keď prídete domov, požehnajte a pobozkajte svoje deti. A často ich žehnajte, aby ste boli aj vy požehnaní.



Návrat späť