19. 02. 2018

Homília Mons. Jozefa Haľka pri 10. výročí zriadenia Žilinskej diecézy

Milý otec biskup Tomáš, milý otec nuncius, milí bratia v biskupskej, kňazskej, diakonskej službe, bratia a sestry rehoľníci a rehoľnice, drahí bratia a sestry už oslovení.

Keďže pôvodne plánovaný slávnostný kazateľ otec arcibiskup Orosch zo zdravotných dôvodov nemohol prísť na túto slávnosť, pripadla mi milá úloha povedať pár slov pri tejto veľmi inšpiratívnej príležitosti desiateho výročia Žilinskej diecézy.

Jubileum - to slovo má v sebe rozmery, ktoré otec biskup Tomáš naznačil vo svojich úvodných slovách, v ktorých hovoril o vďačnosti za minulosť, ktorý hovoril o potrebe kajúcnosti v prítomnosti, aby sa v budúcnosti to, čo sa v minulosti nie celkom podarilo, mohlo uskutočniť. Je zaujímavé, keď sa človek meditatívne zapozerá na erb Žilinskej diecézy, tak zistí, že tam je to všetko prítomné. Je tam symbolicky znázornený moment zriadenia diecézy, a to mušľou, ktorá je prevzatá z erbu pápeža Benedikta XVI., ktorého podpis a osobné rozhodnutie je pri koreňoch vzniku tejto diecézy. Je to určitý konkrétny moment, konkrétna chvíľa, keď z rozhodnutia Svätého otca, nástupcu svätého Petra bolo rozhodnuté, že určité územie Slovenska sa bude volať Žilinská diecéza. To predovšetkým nie je len administratívny počin. On má svoje veľmi hlboké duchovné dimenzie, ako to jeden z predchodcov súčasného otca nuncia vyjadril v jednom svojom príhovore. Použil slovo „vescovo vicino", teda biskup, ktorý je na blízku tým, ktorých otcom, pastierom má byť. Keď boli pred desiatimi rokmi zriadené viaceré diecézy, tak bol viacnásobne zdôrazňovaný tento rozmer - ide o to, aby komunikácia, obojsmerný dosah medzi biskupom a jeho kňazmi a veriacimi bol čo najbližší a najužší. S cieľom, ktorý vyjadruje jedna veta z dnešného evanjelia: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním" (Mt 11, 28).

Čo je úlohou otca, biskupa? Sprostredkovať Ježišovo milosrdenstvo, Ježišovu pravdu, Ježišovo evanjelium tým, ktorí sa namáhajú. Samozrejme, že máme na mysli tých, ktorí sa namáhajú aj v tom materiálnom zmysle slova, že sú chudobní, že sú na hrane životného minima. Ale koľko je aj tých, ktorí sú unavení hľadaním zmyslu vlastného života - aký zmysel má môj život, aký zmysel má moja existencia, odkiaľ - kam smeruje môj život a prečo vlastne som na tomto svete. Keď som sa zapozeral na váš erb, videl som to tam v Božom oku - symbol Svätej trojice, vnútornej komunikácie medzi osobami Svätej trojice a ich dopad na život súčasného človeka. Božie oko nie je len okom kontrolóra, ktorý z diaľky len chladnokrvne sleduje, čo sa deje. Božie oko je oko toho, ktorý stvoril a ktorý tvorí. Je to tvorivý, milosrdný, láskyplný pohľad Boha, ktorý to, čo tvorí a vidí, posväcuje. Čo je úlohou pastiera, jeho najbližších spolupracovníkov - kňazov a čo je úlohou tých, ktorí sú nositeľmi svojho krstného kňazstva? Ponúknuť tým, ktorých v tej človečine každodenného života stretávame, dotyk s týmto Božím pohľadom.

Možno, drahí bratia kňazi, keby sme sa vás opýtali, ako vnímate desať rokov vašej diecézy, z akej mozaiky sú vyskladané, tak by ste, predpokladám, odpovedali, že to je, napríklad, nespočetné množstvo rozhrešení, ktoré ste udelili pri vysluhovaní sviatosti zmierenia. Je to veľké množstvo jedinečných momentov eucharistického prepodstatnenia, keď sme sa deň čo deň stávali „alter Christus", hovoriac: „Toto je moje telo, toto je moja krv." Nespočet stretnutí v tom kvasení, v tom ceste modernej spoločnosti, tie drobné impulzy každodenného svedectva o tom, že Ježiš Kristus je Pán, že jeho oko preniká do hĺbky nášho srdca, do najhlbších vrstiev nášho svedomia. Bratia kňazi, tých desať rokov je desať rokov vášho nasadenia sa pre to, aby ľudia naozaj prijali Pána Ježiša ako toho, kto ich môže posilniť, kto im môže dať zmysel ich existencie. Koľko rád, koľko povzbudení, koľko - možno keď bolo treba - razantnej a jasnej úprimnosti ste vyjadrili voči tým, ktorých ste akýmkoľvek spôsobom stretli. Aj toto je tých desať rokov diecézy, ktorých drobné kamienky vašej každodennej aktivity ste vyskladali a kiežby na konci časov z tej veľkej mozaiky napokon vznikla a bolo tam vidieť Ježišovu tvár. Pretože na ňom všetko spočíva, z neho všetko vychádza a k nemu všetko smeruje. Keď sme teda hovorili o minulosti diecézy, tak čoho vyjadrením je, že my sa tu dnes stretávame, čoho vyjadrením je to, že sme radi merali cestu a prišli sem počúvať Božie slovo, vytvoriť spoločenstvo lásky? Znamená to, že tých desať rokov bolo deň čo deň živým odovzdávaním živej štafety viery, že sa tu dnes stretávame, a to je dôkazom toho, že aj my držíme v ruke tú štafetu z minulosti do budúcnosti. Naša vďačnosť, naša viera v to, že to Pán všetko viedol. Božie oko z erbu, ale najmä z neba, z transcendencie, z Božieho mystéria bolo prítomné, účinné, tvorivé v každej sekunde tých desať rokov. Niekedy sa hovorí, že ľudia na Slovensku majú len tradičnú vieru. Ale to je zásadný omyl, lebo ak majú vieru dnes, tak tá živá tradícia tých desiatich rokov je deň čo deň odovzdávaním pokladu viery živej a žitej. A my ju žijeme dnes. My sme prišli, lebo veríme, že ten, ktorý v minulosti zadal všetky dôležité impulzy a dnes veríme, že v budúcnosti Pán, ako to čítame v knihách Starého zákona, bude verný vo svojich prisľúbeniach a bude viesť túto diecézu a budeme za to ďakovať, keď bude mať 20, 50, 100 rokov, keď už my sa za ňu budeme modliť, ako to veríme a dúfame, ako tí, ktorí spievame večný hymnus chvály v nebeskom kráľovstve.

V tomto smere je veľmi inšpiratívne to, čo odznelo v prvom pastierskom liste, ktorý otec biskup Tomáš na slávnosť Najsvätejšej trojice v roku 2008 adresoval svojej diecéze. (Pozri http://dcza.sk/sk/dokumenty/biskup/dokumenty-a-homilie/pastiersky-list-mons-tomasa-galisa-na-slavnost-najsvatejsej-trojice-2008). Celý pastiersky list je vystavaný, štruktúrovaný na troch slovách - otvorenosť, komunikácia a spoločenstvo. Budem sa zamýšľať nad týmito slovami v dnešnom kontexte. Otvorenosť voči tomu Božiemu oku. Každý jeden z nás, ak chceme prispieť k dobru tejto diecézy, tak to môžeme urobiť okrem plošných rozhodnutí, ktoré sú nevyhnutné, otvorenosťou nášho osobného vnútorného sveta, aby tam Pán zasiahol. Skladáme nielen v minulosti, ale aj v súčasnosti a v budúcnosti tú mozaiku každodenného svedectva - otvorenosť voči Bohu a otvorenosť voči človeku - hľadajúcemu, trpiacemu, frustrovanému, človeku, ktorý je zviazaný.

Ako viete, pred niekoľkými rokmi sa robil jeden výskum o religiozite mládeže na Slovensku. Vznikol aj podvýskum, ktorý sa týkal územia Bratislavskej arcidiecézy a Žilinskej diecézy. Jedno z konštatovaní bolo, že v porovnaní s inými krajinami chodí do kostola nadpriemerne viac mladých ľudí, a to je dobré. Druhé konštatovanie je to, čo je výzvou pre budúcnosť, že títo mladí ľudia nie sú celkom dôslední, pokiaľ ide o otázky manželstva a čistoty. Veľa ich chodí do kostola, ale z toho množstva, ktorí chodia, mnohí sa celkom nestotožňujú s tým, čo Pán, Písmo, Cirkev učí napríklad o predmanželskej čistote. Toto je fakt, ktorý treba uchopiť, ktorý si žiada veľkú otvorenosť voči tým mladým ľuďom, ktorí mnohokrát pomýlene vidia niektoré veci možno preto, že im to nikto dostatočne nepovedal a nezažili svedectvo vlastných rodičov. To potrebuje obrovskú otvorenosť voči Bohu, voči jeho nemennej pravde a voči realite každodenného života.

V jednom z ďalších príhovorov predchodcu súčasného otca nuncia použil slovo „realita diecézy". V akom zmysle slova je diecéza realita? To je realita, ktorú žijú ľudia tu a dnes. Voči tomuto musíme byť otvorení, voči tomuto sa nesmieme báť vykročiť. Otec biskup Tomáš má na starosti plošne na Slovensku mládež a sám veľmi dobre vie a mohol by svedčiť o tom, čo znamená každodenný pravidelný kontakt s mladými ľuďmi, veľmi otvorenými a úprimnými. Oni sú otvorení, potrebujú našu otvorenosť, ktorá nikdy nie je odtrhnutá voči otvorenosti nemennej Božej pravdy, voči tejto pravde. A preto celkom logicky nemáme dôvod sa báť a nemáme dôvod sa hanbiť za Ježišovo evanjelium. Ono má silu samo v sebe. Ako náhle sa mu otvoríme, ako náhle sa evanjeliová logika stane logikou nášho krvného obehu, našich slov, nášho vyžarovania, to je sila, ktorá cez nás pôsobí v kvase modernej spoločnosti. Nemáme dôvod sa hanbiť za našu vieru, komunikovať našu vieru a ponúknuť ju tým, ktorí hľadajú zmysel života.

V erbe je zlatý kríž. Zlato je symbolické tým, že odráža svetlo. Čím viac svetla je, tým viac ho je vidieť. A my máme mať v sebe zlatú vrstvu nášho krstného zasvätenia, kňazského, rehoľného, veľkňazského, biskupského zasvätenia a čím viac budeme otvorení voči Božiemu svetlu, tým viac nie my budeme svetlom, ale oknom, ktoré čím je čistejšie, tým viac svetla bude prepúšťať. A preto ďalším logickým dôsledkom slov - to bolo tretie slovo v prvom pastierskom liste - je spoločenstvo, rodina. My sme rodina. Len rodina sa vie zísť na jubileum. Sláviť, radovať sa je v koreňoch slova jubilovať.

A tak po konštatovaniach o minulosti, o fascinácii prítomnosťou, prítomným pôsobením Pána, jeho oka, jeho pohľadu do nás, o žiarivom kríži, ktorý do nás a cez nás má vyžarovať ako láskyplná obeta, slúžiaca láska do moderného sveta, napokon je tu moment na želania. Pán, ktorý nás doteraz sprevádzal, Pán, ktorého Duch nás teraz priviedol sem, my sme neprišli pre to, že je to výsledok nejakej kultúrnej zotrvačnosti, nejakého zvyku. Iste, že to zohráva určitú úlohu, ale spomedzi milióna iných možností sme si dnes vybrali túto jednu jedinečnú a neopakovateľnú príležitosť. A preto želám a vyprosujem v mene svojom, iste to môžem urobiť v mene otca arcibiskupa Oroscha, ktorý akiste teraz myslí na nás, za chvíľu na konci svätej omše prečítam aj pozdrav otca arcibiskupa Stanislava, môžem teda zaželať, aby v duchu toho modrého pozadia vášho erbu bdela nad vami, inšpirovala vás Matka Božia. Ona je dokonalým vzorom reflexnej citlivej vrstvy, ktorá odráža Božie svetlo a odovzdáva ho ďalej. Je to žena odetá slnkom. Vyprosujem všetkým nám , vám, Tebe, otec biskup, vám bratia kňazi, všetkým nám, aby sme boli ľuďmi zmŕtvychvstania. Budúcnosť potrebuje to, aby sme všetko to, čo robíme, robili v logike zmŕtvychvstania, kde sa to len dá. A to sa dá vždy - posunúť rozhovor, svedectvo, posunúť možno frustráciu z neúspechu vždy niekam, kde aj keď sa zdá, že je to slepá ulička, vo viere vždy na konci je kľučka do dverí, ktoré spoznáme možno až vtedy, keď sa s vierou priblížime až celkom k tomu múru, ktorý sa nám javí nepreniknuteľný. Mária je ženou nádeje. Keď stála pod krížom, mala v srdci stále slová, že kráľovstvu tohto tŕním korunovaného ukrižovaného Krista, napriek tomu, čo vidíme, nebude konca. Mária nás učí byť mužmi a ženami, kňazmi, biskupmi, laikmi, katechétmi, rehoľníkmi a rehoľnicami v logike zmŕtvychvstania. Do každej situácie je možné vniesť Ježišovo „resurrexit " - Ježišovo zmŕtvychvstanie, veď otec biskup má v hesle „K Ježišovi cez Máriu".

Keď za chvíľu budeme vo veľkej koncelebrácii dvíhať paténu a kalich, položme naň všetko to, čo si myslíme, že by sme mali vyzdvihnúť k Pánovi. Položme na paténu všetky problémy diecézy - ktorá ich nemá, každá ich má. Položme na paténu všetko to, po čom túžime v zmysle odovzdania toho pohľadu Božieho oka, ktorý pozerá z vášho erbu, aby za desať rokov pri dvadsiatom výročí alebo pri päťdesiatom výročí, ktoromkoľvek výročí sa opäť mohlo povedať - prešli sme ďalší úsek cesty, prešli sme skúškou času, prešli sme skúškou skúšok a stojíme tu ako ľudia nádeje, že všetko drží v rukách Boh a my chceme byť jeho služobníkmi. A keď vám potom pred oči zdvihneme hostiu, eucharistiu a vy poviete „Amen", vedzte, že ste urobili vrcholný skutok pre dobro diecézy. Dnešný deň to formulujme takto: S vierou prijmete Pána Ježiša, s vierou prijmete premenený chlieb, s vierou, že je to Ježiš, účinný, víťazný, zmŕtvychvstalý, žiarivý, a tým, že ho prijmeme, sme pre diecézu urobili to, že keď po bohoslužbe slova a bohoslužbe obety vyjdeme cez kostolné dvere do tej bohoslužby každodenného života, že ten, ktorého sme prijali, cez naše oči, uši, slová, mlčanie, empatiu, lásku, akýkoľvek spôsob kontaktov, bude vyžarovať. Využije našu osobnostnú originalitu, naše talenty, našu neopakovateľnosť, lebo každý z nás je neopakovateľný, cez toto všetko Ježiš chce vyžarovať do prostredí tejto diecézy. A tak v takej veľkej vydanosti, otvorenosti voči Božiemu pohľadu teraz vstúpme do slávenia, tie modlitby prednášajme vo veľkej viere, že Boh ich počuje, eucharistiu prijmeme vo veľkej viere, že Boh nás posiela byť každému v jeho teritóriu pôsobnosti budovateľmi tohto rodinného spoločenstva, ktorým je diecéza.



Návrat späť