05. 11. 2013

Diakonát 2010

Drahí spolubratia v kňazskej a diakonskej službe, milé rehoľné sestry, mladí priatelia, bratia a sestry, ale predovšetkým vy, drahí rodičia našich dvoch kandidátov na diakonát! Týchto vašich synov dnes na Slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho ustanovím osobitnou sviatosťou do služieb Cirkvi - príjmu posvätný rád diakonátu, stanú sa diakonmi, čiže vysvätenými služobníkmi pre potrebné úlohy a služby Katolíckej cirkvi.

Úlohou diakonov, je asistovať biskupovi a kňazom pri slávení Božích tajomstiev, hlavne pri Eucharistii a rozdávať ju, ohlasovať evanjelium a kázať, asistovať pri uzatváraní manželstva a požehnať ho, predsedať pri pohrebných obradoch a venovať sa rôznym charitatívnym službám. Zhromažďujte ľudí a privádzajte ich ku kňazovi, aby mohli spoločne sláviť Eucharistiu. Dajte sa celí do tejto služby a ochotne uskutočňujte vôľu Božiu. S radosťou a láskou slúžte Pánovi, ktorý vás povolal, ako aj ľuďom, ku ktorým vás cez svojho biskupa bude posielať. Buďte aj vy „mužmi dobrej povesti a plní Ducha Svätého", aby ste sa podobali tým, ktorých kedysi apoštoli vyvolili na službu lásky. Vo viere majte základ a korene, buďte vždy čistí, nepoškvrnení a bezúhonní pred Bohom i pred ľuďmi, ako sa patrí na Kristových služobníkov. Buďte mužmi živej viery a vytrvalej modlitby. Diakon je v prvej línii zápasu Cirkvi o posvätenie ľudskej spoločnosti, má pozývať aj tých, ktorí sa od farnosti vzdialili alebo nikdy k nej nepatrili - v istom zmysle buduje cirkev budúcnosti. Dôraz na diakoniu ako na jeho primárne poslanie je predovšetkým poslaním "svedčiť bez slov", svojou osobnosťou a konkrétnou láskou - a to je reč, ktorej rozumejú aj tí, ktorí sú zaujatí a rezervovaní voči cirkvi. To je vlastný príspevok diakona k evanjelizácii: jeho služba, aj tá najjednoduchšia, má misijný rozmer.

Kňaz aj diakon spolupracujú na budovaní spoločenstva Cirkvi ako tajomného Kristovho tela. Cirkev je viditeľná skutočnosť, ale vierou a láskou prebýva v Bohu a Boh prebýva v nej. Jej život je predovšetkým životom neviditeľnej milosti, sprostredkovanej Božím slovom a sviatosťami - a to je vlastná doména kňaza. Ale aby kňaz mohol plniť svoje sviatostné poslanie, treba urobiť mnoho zdanlivo všedných vecí: treba s ľuďmi hovoriť, získať ich priateľstvo, poznať ich potreby, zmierniť ich chudobu, potešiť ich v depresii a zármutku, navštíviť ich v chorobe a vo väzení - a to je vlastná doména diakona. Ako vlastnou službou kňaza je eucharistické telo Kristovo, vlastnou službou diakona sú tí, s ktorými sa Kristus stotožnil ("čo ste urobili jednému z najmenších, mne ste urobili"), jeho tajomné telo. Je to služba skromná a možno povedať nevďačná: cesta diakona nie je cestou v lesku a sláve, je to "kariéra smerom nadol", výstižne charakterizovaná postavou Krista - služobníka (Flp 2,6-11). Kardinál Walter Kasper sa o ich službe vyjadril: „Diakoni nie sú ani náhradní farári, ani sociálni pracovníci. Sviatostným spôsobom reprezentujú diakona Ježiša Krista ... a sprítomňujú tú Božiu lásku, ktorá skrze Ducha Svätého je vliata do našich sŕdc (Rim 5,5). Takto sú priekopníkmi novej "civilizácie lásky". Sú požehnaním pre cirkev a pre ľud, ktorý je im zverený. Preto treba dať väčší priestor impulzu Ducha Svätého, ktorý nám dal Druhý vatikánsky koncil."

Diakonia - čiže služba odkázaným na pomoc je síce spoločná úloha biskupa, kňazov a diakonov - hlavnú zodpovednosť nesie biskup - avšak diakon má zvláštnym spôsobom účasť na tejto jeho úlohe. Podľa starodávneho výroku diakoni sú očami a rukami biskupa. Služba diakona obsahuje všetky tri tradičné dimenzie služby: ohlasovanie čiže svedectvo, liturgickú službu a charitu. Konečným cieľom trojnásobnej služby je budovanie spoločenstva, budovanie Cirkvi ako Kristovho tajomného tela, gréckym slovom koinonia, latinský communio. Svoju službu nerobí sám - služba je poslaním každého kresťana, ale diakon v zastúpení biskupa a v spolupráci s kňazom má motivovať a koordinovať službu farského spoločenstva.
Diakoni v Latinskej cirkvi, ktorí prijímajú prvý stupeň kňazstva ako prípravu na presbyterát, sa zaväzujú dvomi sľubmi: sľubom denne sa modliť Liturgiu hodín a sľubom bezženstva - celibátu.
Liturgia hodín je osobitným spôsobom zverená vysväteným služobníkom Cirkvi tak, že ich denne zaväzuje konať túto modlitbu ako jednotlivcov, aj keď nie je prítomný ľud. Cirkev ich poveruje sláviť liturgiu hodín preto, aby isto a stále aspoň oni plnili povinnosť celého spoločenstva a aby Kristova modlitba trvala v Cirkvi neprestajne. Oni všetci plnia službu dobrého Pastiera, ktorý prosí za svojich, aby mali život, a tak boli v dokonalej jednote. Nech v liturgii hodín nenájdu len prameň nábožnosti a pokrm pre svoju osobnú modlitbu, ale bohatstvom čerpaným z rozjímania nech oživujú a zveľaďujú aj svoju pastoračnú a misijnú činnosť na radosť celej Božej Cirkvi.

Sľubom čistoty v celibáte sa kandidát nezasväcuje k individualizmu alebo k osamelému životu, ale slávnostne sľubuje vložiť úplne a bez výhrad do služby Božieho Kráľovstva tie intenzívne vzťahy, ktorých je schopní a ktoré získava ako dar. Týmto spôsobom sa sám stáva mužom nádeje: vsádzajúc všetko na Boha, vytvára priestor pre jeho prítomnosť - pre prítomnosť Božieho Kráľovstva - vo svete. Pripája sa k obrovskému zástupu všetkých doteraz zasvätených a spolu s nami ponúka tomuto svetu významný príspevok: uprostred všetkej zmyselnosti, všetkého egoizmu neschopného čakať, vo vášni konzumu, uprostred kultu individualizmu, usilujeme sa žiť nesebeckú lásku k ľuďom.

Pri ukončení Roku kňazov zaznela z radov kňazov aj otázka celibátu, k prosbe o objasnenie jeho autentického významu. Svätý Otec poznamenal: „Ďakujem za dve časti otázky. Prvá predstavuje trvalý a živý základ nášho celibátu a druhá poukazuje na všetky ťažkosti, s ktorými sa stretáva v našom čase. Dôležitá je prvá časť. Centrum nášho života musí byť každodenné slúženie Eucharistie. Slová premenenia - toto je moje telo, toto je moja krv - hovoríme v mene Krista. Kristus nám dovolí používať jeho JA. On nás priťahuje k sebe a zjednocuje nás so svojím JA. Prostredníctvom tohto faktu realizuje jedinečnosť svojho kňazstva. Takto je prítomný vo svete, pretože priťahuje nás a tak neustále sprítomňuje svoje kňazské poslanie. Táto jednota s jeho JA, ktoré sa realizuje v slovách premenenia, ale i v slovách „ja ťa rozhrešujem", táto jednota medzi mojím ja a jeho JA obsahuje skutočnosť toho, že sme priťahovaní jeho realitou zmŕtvychvstania. Ideme v ústrety novému životu. Je dôležité, aby sme sa stále nanovo nechali preniknúť týmto faktom Kristovho JA, touto realitou zmŕtvychvstania, ktorá nás priťahuje. V tomto zmysle je celibát istá anticipácia budúcnosti. Takto sme priťahovaní a priťahujeme smerom ku Kristovej novosti, smerom k novému a skutočnému životu. Veľkým problémom dneška je, že sa nemyslí na budúcnosť súvisiacu s Bohom. Prežívaná prítomnosť na tomto svete sa zdá byť dostatočná. Chceme mať iba tento svet, žiť iba v tomto svete a tak zatvárame dvere skutočnej veľkosti našej existencie. Zmysel celibátu ako anticipácie budúcnosti je otvoriť tieto dvere veľkosti a realite budúcnosti. Poznáme kritiky tohto sveta. Pre svet, v ktorom niet miesto pre Boha, je celibát škandálom, pretože ukazuje na budúcu realitu žitú už v prítomnosti - a toto by malo zmiznúť. V istom zmysle kritika voči celibátu prekvapuje v dobe, kedy sa stále viac stáva módou neženiť sa. Táto móda je však skutočnosťou úplne iného druhu ako celibát, pretože je založená na túžbe žiť len pre seba samého. Je to tendencia neakceptovať žiadne putá, ale mať plnú autonómiu. Celibát je úplne opačný. Je to definitívne ANO, nechať sa viesť rukou Boha, vložiť sa do jeho rúk. Je to akt dôvery."

Byť s Kristom znamená žiť život v službe, premieňať bolesti, utrpenia a potreby človeka na úžasné bohatstvo ľudskej solidarity. Budete žiť vo svete, v ktorom vám stále hrozí nebezpečenstvo duchovného odkysličenia, preto váš život - činnosti aj modlitby - musia prechádzať Kristovým Srdcom. V tomto Srdci došlo po prvýkrát k očisteniu všetkých hriechov, obnoveniu ľudskej lásky a nádeje. Tam sa tajomným spôsobom aj dnes počas slávenia svätej omše zbieha všetka „zlá krv" plná jedov celého sveta a odtiaľ sa rozlieva tajomný prúd Ducha, ktorý očisťuje, obnovuje a stále zásobuje životodarnou energiou všetkých členov cirkvi. Každé odpustenie, každá milosť, každá inšpirácia, každý závan radosti a nádeje, každý podnet k jednote, ktorý zakusujeme v našich kresťanských životoch, vychádzajú z tohto centra, ktorým je Ježišovo Srdce, lebo ono je náleziskom a zdrojom, v ktorom sú ukryté všetky poklady múdrosti a vedomostí.
9.júna bola spomienka na svätého Efréma, diakona a učiteľa Cirkvi. Kresťanská tradícia ho poctila titulom „harfa Svätého Ducha". Bol diakonom, čiže služobníkom, tak v liturgickej službe, ako aj - a ešte radikálnejšie - v láske ku Kristovi, ktorú vyspieval nenapodobiteľným spôsobom, a napokon aj v láske k bratom, ktorých s nevšedným majstrovstvom privádzal k poznaniu Božieho zjavenia. V Posvätnom čítaní sme boli povzbudení jeho slovami: „Pane, denným svetlom svojho poznania zažeň nočné tmy našej mysle, aby ti naša osvietená myseľ slúžila v obnovenej čistote. Keď vychádza slnko, smrteľníci začínajú pracovať. Pane, priprav v našich mysliach miesto pre ten deň, ktorý nepozná koniec. Daj, aby sme na vlastné oči uvideli život zmŕtvychvstania a nech nič neodvráti našu myseľ od tvojich radostí. Pane, vtlač do nás za našu ustavičnú túžbu po tebe znamenie toho dňa, ktorý nezávisí od obehu slnka. V tvojich sviatostiach ťa denne objímame a prijímame ťa do svojho srdca; urob nás hodnými zakúsiť na vlastnej osobe zmŕtvychvstanie, ktoré očakávame."

Milí bratia, keď ďakujeme za vaše povolanie, zároveň sa tešíme, že v tejto rozporuplnej a komplikovanej dobe prijímate diakonát, aby ste sa dali úplne do Kristovej služby. Zverujem vás do našich modlitieb a pod ochranu Panny Márie, Pánovej služobnice. Nech vám Najsvätejšia Matka v tejto službe pomáha svojím príkladom a svojím prihováraním. Amen.

 

 



Návrat späť