Keď som si začiatkom týždňa čítal
biblické texty tejto nedele, zaujalo ma jedno slovo hneď v prvej vete
čítania zo Skutkov apoštolov: „Tu prišli niektorí z Judey a poúčali bratov" (15, 1). Poučovanie nemám
rád, najmä ak je negatívne: „Ak toto a toto neurobíte, tak nedosiahnete,
nedostanete, nebudete mať..." A že spomínané poučovanie niektorých
z Judey bolo nesprávne, veľmi jasne pochopili apoštoli a starší
v Jeruzaleme, keď v liste so svojím rozhodnutím píšu veriacim v
Antiochii, že tí ľudia ich znepokojili a „rozvrátili vám srdcia" (15, 24).
Rozvrátené srdce nevie, kde je
pravda, nevie sa orientovať, nevie, komu veriť. Je zmätené. Aká je veľká
zodpovednosť tých, čo nám dnes rozvracajú srdcia lžami, spochybňovaním,
konšpiráciami, poukazovaním na nepriateľov... Aký súd ich čaká? Ale aká je tiež
zodpovednosť tých, ktorí pravdu poznajú, no mlčia!
Preto
ma veľmi potešilo poučovanie, ktoré tento štvrtok večer zaznelo z úst
apoštolského nuncia na Slovensku Nicola Girasoliho pri otváracej svätej omši
Eucharistického kongresu Spišskej diecézy v Ružomberku. S vervou jemu
vlastnou vyzýval všetkých, ktorí pristupujú k svätému prijímaniu, aby sa
pritom usmievali. Lebo ide o jedinečné stretnutie s Ježišom. Hovoril,
že prijímať treba vždy tak, akoby to bolo prvý a posledný raz. Že kňaz má
sláviť svätú omšu tak, akoby to bola jeho prvá a posledná svätá omša. A túto
myšlienku zavŕšil zvolaním: „Neponáhľajte sa!"
Oslava
Boha a posvätenie človeka – to je úloha každej liturgie – sa nesmie konať
s chvatom, náhlením. Kiež toto zvolanie apoštolského nuncia nájde hlbokú
odozvu najmä v srdciach kňazov: „Neponáhľajte sa!"
Každému,
kto sa takto otvorí Bohu, kto zachováva jeho slovo, on sám sľubuje, že príde
a urobí si uňho príbytok (Jn 14, 23). Čo viac potrebujeme?
Neponáhľajme
sa. Boh prebýva v nás. Nepotrebujeme ho hľadať v diaľavách,
nepotrebujeme za ním chodiť tisíce kilometrov. Boh je tu. V mojom srdci.
V tvojom srdci. Venuj mu svoj úsmev...